Odštepný závod v ČR v nadväznosti na voľbu rozhodného práva v pracovnoprávnych vzťahoch

Ak sa slovenská obchodná spoločnosť rozhodne vykonávať svoje podnikateľské aktivity v Českej republike, je pre takéto účely možné využiť zriadenie odštepného závodu, pre ktorý Obchodný zákonník ČR účinný do 31.12.2013 používal pojem „organizační složka zahraniční osoby“1. Podnikanie prostredníctvom odštepného závodu teda predstavuje spôsob podnikania na území Českej republiky, bez potreby založenia novej obchodnej spoločnosti na území ČR, čo pre zriaďovateľa znamená najmä úspory na poplatkoch. Odštepný závod nemá vlastnú právnu subjektivitu, napriek tomu, že sa zapisuje do obchodního rejstříku príslušného registrového súdu v Českej republike. V prípade, že slovenský zriaďovateľ sa rozhodne poskytnúť časť svojich zamestnancov pre potreby fungovania odštepného závodu zriadeného v Českej republike, vyvstáva dôležité otázka, akým právom sa v takom prípade budú riadiť pracovnoprávne vzťahy takýchto zamestnancov. Zamestnávateľom zamestnancov s miestom výkonu práce v Českej republike je zriaďovateľ odštepného závodu, teda slovenská obchodná spoločnosť. Správne by preto mal byť zamestnávateľ v pracovnej zmluve označený ako slovenská obchodná spoločnosť (obchodným názvom, sídlom, IČOm, odkazom na zápis v OR SR) konajúca na území Českej republiky prostredníctvom odštepného závodu(označenie odštepného závodu, sídlo, IČO, odkaz na zápis v obchodnom rejstříku), ktorý je zastúpený vedúcim odštepného závodu. Vedúci odštepného závodu je oprávnený zahraničnú osobu zastupovať vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa odštepného závodu v Českej republike a ako jediný zástupca odštepného závodu sa zapisuje sa do obchodního rejstříku.


Pracovnoprávny vzťah zamestnancov s miestom výkonu práce v ČR sa riadi právom, ktoré si strany pracovnej zmluvy zvolia, čo vyplýva z ods. 1 čl. 8 v nadväznosti na ods. 1 čl. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) 2,3. Takáto voľba práva účastníkov pracovnoprávneho vzťahu však nesmie zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú ustanovenia právneho poriadku, od ktorých sa nie je možné odchýliť dohodou a ktorý by sa použil (tzn. bol by rozhodným právom) v prípade absencie voľby práva. Platí, že pokiaľ si zamestnávateľ a zamestnanec nezvolia rozhodné právo, riadi sa pracovnoprávny vzťah právom krajiny, v ktorej zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu. Formulácia príslušných článkov Nariadenia RÍM I v praxi znamená, že v ak sa zmluvné strany pracovnoprávneho vzťahu dohodnú na voľbe slovenského práva (teda práva zriaďovateľa), musel by slovenský zamestnávateľ dôsledne preverovať, či konkrétne ustanovenia českého právneho poriadku v porovnaní so slovenskou právnou úpravou neposkytujú zamestnancovi s miestom výkonu práce v Českej republike väčšie oprávnenia, resp. vyššiu mieru ochrany (ako sú napr. vyššia výmera dovolenky, výhodnejšia výmera pracovného času, vyšší príspevok na stravné, výhodnejšie podmienky pri skončení pracovného pomeru zamestnanca a iné). Voľba slovenského právneho poriadku pre pracovnoprávne vzťahy zamestnancov alokovaných slovenským zriaďovateľom pre prácu v Českej republike preto pre zamestnávateľa predstavuje vysokú administratívnu a právnu náročnosť. Voľba českého právneho poriadku je preto pre účastníkov pracovného vzťahu prehľadnejšia a predstavuje vyššiu mieru právnej istoty v pracovnoprávnych vzťahoch, tak pre zamestnanca ako aj zamestnávateľa.


[1] § 21 ods. 3 zákona č. 513/ 1991 Sb. (Obchodní zákonník účinný do 31.12.2013 ) „Podnikáním zahraniční osoby na území České republiky se rozumí pro účely tohoto zákona podnikání této osoby, má-li podnik nebo jeho organizační složku umístěnou na území České republiky“.


[2] odsek 1 článok 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) 1. „Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.“


[3] odsek 1 čl. 8 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) „Individuálna pracovná zmluva sa spravuje právnym poriadkom zvoleným zmluvnými stranami v súlade s článkom 3. Takáto voľba práva však nesmie zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo podľa odsekov 2, 3 a 4 tohto článku rozhodným.“