V aplikačnej praxi sa pomerne často stretávame s problémom, či je možné v dobrej viere nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti aj od nevlastníka na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Doposiaľ judikatúra slovenských súdov v predmetnej veci nebola jednotná, pričom časť rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sa prikláňala k názoru, že v prípade absolútne neplatného právneho úkonu nedochádza k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a k zmene v osobe vlastníka, a to ani v prípade, ak bolo vyhovené návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V zmysle uvedeného, osoba, ktorá bola ako vlastník nehnuteľností zapísaná v katastri nehnuteľností, hoci ich vlastníkom nebola pre neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nemôže tieto nehnuteľnosti platne previesť na ďalší subjekt, hoci ten je konajúci v dobrej viere.[1] V zmysle uvedeného, Najvyšší súd zotrval na zásade nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet.
Na druhej strane, časť rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, pripúšťala, aby aj v prípade absencie vlastníckeho práva na strane prevodcu, bolo možné previesť „vlastnícke právo“ na nadobúdateľa v prípade jeho dobrej viery, že osobe zapísanej v katastri nehnuteľností svedčí jej vlastnícke právo.[2] V prospech uvedeného právneho názoru svedčí aj Nález Ústavného súdu SR zo dňa 16.marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015.
Veľký senát obchodnoprávneho kolégia NS SR však zastáva názor, že právna úprava de lege lata neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti, ale len v prípade taxatívne upravených výnimiek priamo v zákone (ustanovenie § 486 Občianskeho zákonníka, ustanovenia § 446 Obchodného zákonníka, ustanovenia § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a pod.).
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, veľký senát obchodnoprávneho kolégia NS SR ustálil, že „na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia NS SR ďalej uvádza: „s poukazom na právu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností“. K dobrej viere nadobúdateľa veľký senát obchodnoprávneho kolégia NS SR uviedol, že „dobrá viera nadobúdateľa spočívajúca v tom, že hnuteľnú či nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.“
[1] Uznesenie NS SR zo dňa 27. januára 2016, sp. zn. 1 Cdo/146/2012, Rozsudok NS SR zo dňa 30. marca 2011, sp. zn. 3Cdo/144/2010, Rozsudok NS SR zo dňa 26. januára 2017, sp. zn. 3Cdo/223/2016 [2] Uznesenie NS SR zo dňa 27. februára 2013, sp. zn. 6Cdo/71/2011, Uznesenie NS SR z 27.júna 2019, sp. zn. 4Cdo/102/2017, Uznesenie NS SR zo dňa 29.januára 2020, sp. zn. 4Cdo/95/2019
